www.organisti.sk - Cirkevná hudba a organový koncert

Od počiatkov stredoveku patrí organová hudba k liturgii západnej Cirkvi. Svedčia o tom mnohé diela organovej literatúry, ktoré sú zároveň hodnotami a pokladom hudby cirkevnej. I keď viaceré z predmetných skladieb sa v liturgii bezprostredne nevyužívajú (podobný osud majú aj mnohé hodnotné diela pôvodne určené pre liturgiu), ich sakrálna proveniencia je sotva spochybniteľná. Konkrétne aj mnohé koncerty pre organ s orchestrom označujeme ako sakrálne inšpirované (napr. duchovnou piesňou, chorálom).

Početné koncertantné organové kompozície z takejto hudby vychádzajú. Dôležité je tu rozlíšenie medzi „všeobecne duchovnou, náboženskou, dokonca chrámovou hudbou a hudbou liturgickou... Spomedzi nástrojov sa pritom ako liturgický nástroj uznáva len organ.“ (F. Krieg)

Prvé sólové koncerty pre organ, ktorých autorom je G.F. Händel, priamo s bohoslužbou nesúvisia. Už v čase vzniku však boli a dodnes sú esteticky vhodné na doplnenie predvedení skladateľových oratórií (výsledok autentickej resp. historicky poučenej interpretácie).

Evidentné cirkevné korene majú Bachove sinfonie pre organ a orchester s programom patričných duchovných kantát (N.B. aj niektoré svoje kantáty Bach označuje ako „duchovné koncerty“) a Mozartove chrámové sonáty „all´Epistola“, určené dokonca pre konkrétne miesto katolíckej omše. Posledná z nich je už úplným organovým koncertom. Sólové organové party sú v niektorých Haydnových, Mozartových i ďalších tzv. figurálnych omšiach (Orgelsolomesse) z obdobia protireformácie. Medzi podobné diela s duchovnou tematikou vzniknuté v 20. storočí sa radí napr. Hindemithova Fantasia super „Veni Creator“ - posledná časť Druhého organového koncertu, duchovné Koncerty J.N. Davida i koncertantné skladby s chorálovým podtextom H.F. Micheelsena a S. Redu. Sólisticky exponované organové party s orchestrom sú napríklad v Glagolskej omši L. Janáčka u nás najnovšie v Requiem I. Hrušovského.

Cirkevný hudobník - kantor, regenschori - má aktívne ovládať hru na organe so všetkými rezultátmi z tejto skutočnosti vyplývajúcimi. Ich dôležitou súčasťou je orientácia v esteticko-historických okolnostiach vzniku a vývoja kompozičného stvárňovania foriem (resp. diel) tvoriacich bázu aj pre literatúru nástroja. Poznaním týchto okolností sa vytvára predpoklad lepšieho pochopenia prípadne kvalitnejšieho oživenia interpretovaného diela.

Práve spomenuté dôvody, týkajúce sa konkrétne koncertu pre organ ako v mnohých prípadoch de facto estetického produktu a formového druhu (nielen) organovej cirkevnej hudby ale aj prínos ďalšieho názoru na zmienenú problematiku, boli hlavnými impulzami k vzniku týchto úvah.

Sakrálne aspekty koncertov pre organ sú od začiatku vývoja príznačné svojou abvivalenciou. Koniec-koncov nie inak tomu je aj s podobnými vlastnosťami nástroja, ktorému sú určené. Analýza „cirkevnosti“ resp. „necirkevnosti“ organa trebárs len v 20. storočí, jej esteticko-historické determinanty, predpoklady, sociálnofunkčné zameranie a s ním súvisiaci profil hudobnej tvorby, naň nadväzujúca konfesionálna, umelecká i politická orientácia, by však zabrali minimálne piestor ďalšej estetickej štúdie.

Rané diela inštrumentálneho druhu dnes označovaného ako koncert pre organ – Händlove, Bachove, Mozartove – náležia do proveniencie sakrálnej. Hoci koncertantnú formu poznamenáva predovšetkým vývoj a vlastnosti absolútnej (profánnej) hudby, v prípade organového koncertu takéto konštatovanie nie je zďaleka jednoznačné. Ponúka sa tu „recipročné“ porovnanie: sú trebárs husle alebo klavír vhodným (sólovým) nástrojom pre formu chorálovej predohry? Je markantné, že práve tradícia organa zohrala významnú úlohu v chápaní tohto hudobného nástroja ako nositeľa závažných – aj sakrálnych – myšlienok. Týka sa to pochopiteľne organovej literatúry en bloc. Práve táto osobitosť však vyznačuje aj mimohudobnú dispozíciu a originalitu formy organového koncertu. Záležalo a záleží len na skladateľovi, do akej miery chce (alebo vie) využiť estetiku a zvukové vlastnosti každého hudobného nástroja, nielen organa, napríklad pre mimohudobný myšlienkovo-umelecký účinok.

Organový koncert i keď je ako hudobný druh v praxi skôr menej frekventovaný, má za sebou bohatú minulosť. Minulosť, ktorá zanechala mnoho cenných diel hodných uvedenia a vnímania. Často sú to skladby prinajmenšom rovnocenné s opočúvanými pódiovými šlágrami. O tom, že je len na ujmu kvality koncertného života, keď sa hrajú stále tie isté kusy dookola, písal už Honneger. V mnohých prípadoch sú však jeho myšlienky aktuálne i dnes. Táto úvaha chcela prispieť aj k tomu, aby z ich aktuálnosti aspoň čiastočne ubudlo.

Mário Sedlár
(AT 1/2000, s. 28)