www.organisti.sk - Innsbruck, rezidencia starej hudby

Festival starej hudby Innsbruck 2003

V tohtoročných augustových dňoch bola metropola Tirolska - Insbruck už po tridsiatydruhýkrát skutočnou rezidenciou starej hudby. Práve takto – ako rezidenciu, a teda sídelné, výstavné mesto – označuje Innsbruck už v názve obsiahlej publikácie autorka Juta Hopfel. Sú to vlastne tri letné podujatia festivalového typu, ktoré zastrešuje spoločný názov „Innsbrucker Festwochen“ – Festival starej hudby, Medzinárodná letná akadémia pre starú hudbu a Koncerty na zámku Ambras.

Obsadenie festivalu i akadémie interpretmi a pedagógmi bolo na špičkovej úrovni – stačí azda spomenúť mená ako John Holoway, Jaap ter Linden, Han Tol, Andreas Lackner, René Jacobs, Klaus Eichhorn, telesá ako Concerto Italiano či Ensémble Clément Janequin.
Samozrejmosťou, o ktorej snáď netreba ani písať, predsa ju však zmienime, bolo vyučovanie nie na moderných ale na starých hudobných nástrojoch resp. kópiách. Či už sa jednalo o cink, tzv. prírodnú trúbku, dulcián, flautu, lutnu, čembalo alebo organ. Pre našinca bolo naozaj výnimočné sledovať s akým zaujatím na týchto nástrojoch hrá mladá generácia hudobníkov z celého sveta (Európa, Amerika, Japonsko), nechýbali však ani starší. V každej triede bol samozrejmosťou prenosný jedno-, resp. viacregistrový portatív a čembalo, v organovej boli nástroje dva + čembalo. (Nehovoriac o dvoch väčších organoch, ktoré sú súčasťou „interiéru“ hudobného gymnázia. Tam sa totiž akadémia starej hudby konala.)
V dopoludňajších hodinách sa účastníci venovali hre na vlastných inštrumentoch resp. spevu. Popoludní vždy v dvoch etapách prebiehali skupinové resp. spoločné skúšky na koncerty účastníkov. Záverečný koncert účastníkov akadémie – Noc so starou hudbou - od 23.00 do 5.00 vysielal v priamom prenose prvý okruh rakúskeho rozhlasu ORF.
Spomenúť treba tiež dramaturgiu festivalu. Zaznela tu napr. Brummelova Omša v interpretácii Ensémble Clément Janequin a Les Sacqueboutiérs de Toulouse (10. mužských hlasov od contraaltu po bas, sedem pozáun, dulcián, tri portatívy). Ale aj Monteverdiho Orfeo (dir. René Jacobs), či Haydnove Ročné obdobia. Nočné organové koncerty na Ebertovom dvojmanuálovom nástroji s viac než 20. registrami z roku 1558(!) v „Hofkirche“ sa začínali o 23.00. Podotýkam, že niektoré koncerty festivalu (na ktorých som mal šťastie byť ako účastník akadémie) boli vypredané spravidla dva mesiace vopred. Cena vstupného sa pritom šplhala až po 100 Eur. V kostoloch, zaplnených do posledného miesta, bol počas najlepších koncertov vždy miestny biskup. Ukazovateľ viac než signifikantný...
Na záver možno azda vysloviť želanie, aby sme sa čohosi podobného dožili i u nás!

Mário Sedlár

(HŽ 11/03 s. 32, AT 3/03 s. 39)