www.organisti.sk

Salve 2/08
Publikované: Thursday, 19.07. 2012 - 20:47:21
Vec: Hudba v liturgii


Milí čitatelia!

V ďalších číslach nášho časopisu Vás so súhlasom redakcie českej dominikánskej Revue pre teológiu a duchovný život SALVE chceme postupne zoznámiť s článkami špeciálneho čísla tohto časopisu (2/08), zameraného na hudbu a liturgiu. Redaktormi čísla boli Norbert Schmidt a Martin Bedřich. Číslo obsahuje o. i. tieto články:
J. Ratzinger: K teologickému základu liturgickej hudby
F. Kunetka SDB: Musica sacra alebo musica liturgiae sacrae?
F. Mennekes SJ: Organ a liturgia
W. Bretschneider: Vox clamantis – skladateľ Petr Eben
J.-R. Kars: Dielo Oliviera Messiaena a katolícka liturgia
A. J.-M. Lustiger: Úvahy nad dielom Oliviera Messiaena
Rozhovor s o. Mikulášom, novicmajstrom a kantorom v kláštore Sept-Fons:
Spev žalmov – ťažisko mníšskej modlitby, alebo Ako postaviť ofícium na nohy?


Na úvod ponúkame editoriál čísla od Kláry Jelínkovej.

Vážení čitatelia,
hudba, ktorej vzťah k liturgii je témou tohto čísla, zaujíma už od najstarších dôb zvláštne miesto v dialógu človek a s Bohom. Ako zdôrazňuje v knihe Duch liturgie kardinál Joseph Ratzinger, súčasný pápež Benedikt XVI., slovo „spievať“ patrí k jednému z najpoužívanejších v Biblii. „Kde sa človek stretáva s Bohom, tam si totiž už s obyčajnou rečou slov nevystačí. Prebúdzajú sa tie oblasti jeho existencie, ktoré sa samé stávajú spevom.“ (Joseph kardinál Ratzinger: Duch liturgie. Brno, Barrister & Principal 2006, s. 119.) U sv. Tomáša Akvinského sa dočítame, že „tam, kde končia slová, začína spev“ - spev, samotná hudba je niečím, čo prekračuje obvyklý rozhovor, uvádza nás za hranice sveta pojmov, cez prah nevýslovného.
Hudba hrá teda v liturgii úplne výnimočnú úlohu. Jednou – hoci rozhodne nie jedinou – z jej najdôležitejších úloh je byť „nositeľkou“ slova. Tu má zvlášť od poslednej liturgickej reformy II. vatikánskeho koncilu pôvod toľko diskutovaná otázka o aktívnej účasti veriacich na liturgickej hudbe. Ako spojiť ich túžbu po spoluúčasti na liturgii s požiadavkou umeleckej úrovne? Má cirkev na umeleckú úroveň rezignovať a podriadiť všetko proklamovanému spoločnému zjednoteniu sa v speve? Alebo je dostatočným riešením Ratzingerova interpretácia aktívnej účasti ako aktívneho počúvania? A aké medze by také počúvanie malo mať, aby sa z omše nestal „koncert s eucharistickým občerstvením“?
Reformy koncilu ale nie sú jediným zdrojom pochybností a úvah. Za úplne praktickou úvahou, ako napr. Akú hudbu môžeme v kostole hrať? - by potom bolo podotázkou Aké koncerty môžeme v kostoloch „pripustiť“?-, stojí otázka Čo to vlastne je a či vôbec je nejaká sakrálna hudba? Odpovede sa pohybujú v širokom spektre. Ako typické príklady môžeme uviesť dve katolícke spoločnosti pre duchovnú hudbu, založené po II. vatikánskom koncile, z ktorých každá vychádza z úplne rozdielnych východísk. Medzinárodná organizácia Consotiatio Internationalis Musicae Sacrae zastáva názor, že sakrálna hudba je sama o sebe nositeľkou určitých duchovných kvalít, stúpenci tohto prístupu často vyzdvihujú dedičstvo tradície, hodnotu gregoriánskeho chorálu a ranej polyfónie. Opačné stanovisko, ktoré stelesňuje organizácia Universa Laus, zdôrazňuje funkčný aspekt liturgickej hudby, žiadna hudba nie je podľa tejto perspektívy „posvätná“ sama osebe, ale až svojim užitím pri liturgii, čo ale samozrejme neznamená, že každá hudba je pre liturgiu vhodná. Protiklad je zrejmý už v názvosloví. CIMS používa termín sakrálna hudba (musica sacra – sacred music), zatiaľ čo UL hovorí o kresťanskej rituálnej – liturgickej hudbe (christian ritual music, viď Virgil C. Funk: „Secular music in the liturgy? Are there any rules?“, in: Studia Liturgica, Vol. 28, 1998, s. 177-193).
Zmienený vzťah slova a hudby pri liturgii nás privádza k ďalším otázkam: Aké požiadavky na hudbu tento vzťah kladie? Ako sa hudba a slovo vzájomne ovplyvňujú? Ako môže hudba otvoriť srdce pre lepšie vnímanie Slova, a naopak aké požiadavky kladú slová liturgie na hudbu? Aká hudba „je vhodná“, a aká určite nie? Akú úlohu môže pri liturgii hrať hudba, ktorá nie je viazaná na slovo – improvizácia, disonantná hudba, moderná (vážna) hudba? A tak by sme mohli pokračovať ďalej a ďalej.
Podobne ako v číslach Salve venovaných sakrálnej architektúre (4/2004) a teológii a výtvarnému umeniu (1/2007) sa aj v tomto čísle o vzťahu hudby a liturgie dostávame – cez všetky špecifiká – k otázkam vzťahu starého a nového, tradície a jej vývoja, napätia medzi „služobnosťou“ umenia v liturgii a snahou o jeho najvyššiu kvalitu, konfliktu požiadaviek zrozumiteľnosti a jednoduchosti a zároveň imperatívu „poslušnosti vnútornej výzve“ autora (Pie-Raymond Régamey OP: „Poslušnosť vnútornej výzve?“, in: Salve 2007, č. 1, s. 35-63), ak sa má jednať skutočne o umenie. A vôbec k otázke jeho zmyslu, pretože umenie sa nedá redukovať len na jeho „dekoratívnu, skrášľovaciu či rozprávačskú“ funkciu. Toto číslo Salve neponúka odpovede na všetky vyššie uvedené otázky (a mnohé ďalšie s témou spojené), ale je opäť koncipované ako pozvanie k ďalšiemu zaoberaniu sa touto problematikou. Jednotlivé príspevky sme sa snažili vybrať ako určité hlbšie sondy do širokého spektra vzťahov hudby a liturgie, teológie a spirituality a nechať tak predsa len aspoň zahliadnuť „jadro veci“.
Úvodná štúdia kardinála Josepha Ratzingera reaguje na spochybňovanie miesta umenia v liturgii a naznačuje nám dejiny diskusií o liturgickej hudbe od prvých storočí. Článok Františka Kunetku SDB ukazuje zložité hľadania adekvátneho uchopenia otázky hudby a jej cirkevného pojmoslovia v dokumentoch magistéria 20. storočia.
Nemecký jezuita Friedhelm Mennekes, ktorého dialóg so súčasným výtvarným umením sme už v Salve predstavili (1/2007), ukazuje vo svojom texte organ ako avantgardný, pretože vo svojom vývoji nikdy neukončiteľný hudobný nástroj. Organ je už stáročia kráľom hudobných nástrojov okrem iného preto, že môže do chrámovej hudby neustále vnášať novosť. Úlohou organa nie je len sprevádzať spievané slovo, vstupujú do liturgie ako samostatný hlas.
Ako pars pro toto predstavíme osobnosti dvoch významných organistov a skladateľov 20. storočia. Prvým je náš nedávno zosnulý, svetovo uznávaný Petr Eben. Chceli sme Petra Ebena ukázať z trochu inej než domácej českej perspektívy, a tak sme o uvedenie do jeho života a diela požiadali známeho nemeckého organistu, muzikológa, liturgika a dlhoročného Ebenovho priateľa profesora Wolfganga Bretschneidera z Bonnu. Bretschneider nás vťahuje do Ebenovho tvorivého zápasu o skutočne slobodné umenie, ukazuje ho ako hlboko duchovného človeka, ktorého nezlomili tragédie 20. storočia a ktorý našiel pevný základ svojej hudby v službe Slovu. Druhým skladateľom je Olivier Messiaen, ktorý bol roky organistom v kostole Najsv. Trojice v Paríži. Tohto „liturga eschatológie“ a  „básnika stvorenia“, ktorý silne ovplyvnil súčasnú skladateľskú generáciu, sme vybrali mimo iné s ohľadom na to, že v tomto roku slávime sté výročie od jeho narodenia. Do jeho sveta „hudobných farieb a vtáčieho spevu“ môžeme vstúpiť v textoch Jeana-Rodolpha Karsa, klaviristu a Messiaenovho interpreta, pre ktorého bola skúsenosť Messiaenovej hudby rozhodujúcou na jeho ceste k viere, a bývalého parížskeho arcibiskupa Jeana-Marie kardinála Lustigera.
Zmienili sme otázku aktívnej účasti veriacich. Svojbytnú skúsenosť zjednotenia v speve predstavuje fenomén francúzskeho Taizé, ktoré snáď najznámejším spoločenstvom ekumenického charakteru. Spevy tejto komunity dnes v podstate slúžia ako akási lingua franca naprieč Európou (a vlastne i za jej hranicami) na malých i veľkých stretnutiach kresťanov. Stali sa súčasťou repertoáru mnohých farských zborov, sú známe svojimi jednoduchými a ľahko zapamätateľnými nápevmi, ktoré pripravujú pre stíšenie a modlitbu. Príspevok brata Émila zachytáva teologickú reflexiu spirituálnych aspektov spevov z Taizé, obohatenú osobným svedectvom známeho filozofa Paula Ricoeura.
Číslo Salve uzatvára rozhovor s otcom Mikulášom, novicmajstrom a kantorom v trapistickom kláštore v Sept-Fons, ktorý mimochodom leží neďaleko Taizé. Liturgická hudba nie je len otázkou farských spoločenstiev, rozhovor nám dáva možnosť nahliadnutia do hudby – spevu žalmov – v kláštore, a to v kláštore velice vitálnom, kde sa práve teraz tvoria nové veci. Gregoriánsky chorál je dnes veľmi populárny, nás však zaujímal s pohľadu niekoho, kto s ním naozaj spojil celý svoj život, ako mních. Podľa otca Mikuláša je starostlivosť o kvalitu spevu zároveň snahou byť svojou pozornosťou skutočne prítomný tomu, čo človek robí a spieva. Práve v tom sa nachádza zmysel mníšskeho spevu a jeho krásy. Nejde o plod estetických bádaní, zábavy ani o pastoračnú snahu – ide o to, pomôcť tým, ktorí sa modlia, a skromným spôsobom prispieť k chvále Stvoriteľa. Pri tom všetkom má hudba neodmysliteľnú úlohu. Veď žalmy boli napísané preto, aby sa spievali.
Tak sa opäť dostávame k úvodnej myšlienke: „Kde sa človek stretáva s Bohom, tam si len s rečou slov nevystačí. Prebúdzajú sa tie oblasti jeho existencie, ktoré sa samé stávajú spevom.“

Z časopisu Salve č. 2/08, s. 7-9 so súhlasom redakcie preložil Mário Sedlár (In: AT 2/11, s. 2-3)







Tento článok si môžete prečítať na webe www.organisti.sk
http://www.organisti.sk

Tento článok nájdete na adrese:
http://www.organisti.sk/modules.php?name=News&file=article&sid=200