Bratislava 12.
2. 2007
Veľavážený pán minister,
už od decembra 2006 veľmi pozorne sleduje celá obec profesionálnych organistov
aktivity, ktoré súvisia s iniciovanou stavbou nového organu do Dómu sv. Martina
v Bratislave. Keďže v ostatnom období (posledných 50 rokov) nebol na Slovensku
v sakrálnom priestore postavený významný nástroj európskeho formátu, prijali
sme s nadšením správu o pripravovanej stavbe nového organu do bratislavského
dómu. Dielo renomovanej nemeckej organárskej firmy Gerald Woehl, ktorá sa v
súčasnosti radí medzi európsku špičku, je zárukou, že tento organ bude nielen
dôstojným liturgickým, ale i dôležitým spoločensko-reprezentatívnym nástrojom
cirkvi, mesta a štátu, spĺňajúcim aj náročné umelecko-interpretačné kritériá.
Z týchto dôvodov vnímame so značným znepokojením a rozhorčením zavádzajúce
správy niektorých slovenských médií. Je zarážajúce, že tak významný počin, akým
je stavba prvého novodobého reprezentačného organu v najdôležitejšom chráme
mesta a diecézy financovanom z čisto cirkevných zdrojov, médiá znížili do
neprijateľnej negatívnej polohy. Zatienili ho akýmsi vykonštruovaným „bojom“ o
zachovanie starého organu, ktorého citlivé uchovanie a premiestnenie je nazvané
dokonca „zločinom“!
Vzhľadom na to, že sa necítime byť organistami, ktorých médiá začlenili do
kategórie „Umelci sú proti“, a keďže sa k tejto problematike vyjadrovali v
drvivej väčšine umelci, ktorých interpretačné zameranie vôbec nesúvisí s danou
problematikou, považujeme za potrebné vysloviť názor zainteresovaných -
profesionálnych koncertných organistov a pedagógov organovej hry s patričným
vzdelaním.
Keďže každý z nás umelecky pôsobí, či už ako aktívny koncertný hráč, chrámový
organista pri bohoslužbách alebo ako pedagóg organovej hry na umeleckých
školách rozličného typu, denne sme konfrontovaní s nárokmi nielen
interpretačného charakteru, ale aj so zvukovo-estetickou stránkou nástroja.
Dôležitú úlohu pri tom zohráva konštrukčné riešenie organu, jeho technický stav
a kvalita použitých materiálov.
S poľutovaním musíme skonštatovať, že 34-registrový dvojmanuálový organ
Vincenta Možného (Vincenz Mozsny), postavený v roku 1881, ktorý sa v súčasnosti
nachádza v podveží zadnej empory Dómu sv. Martina v Bratislave zvukovo a
technicky vôbec nevyhovuje súčasným liturgickým a umelecko-interpretačným
požiadavkám.
V odborných organologických kruhoch je všeobecne známe, že súčasný organ bol na
chóre umiestnený nevhodne. Z hudobnej estetiky 19. storočia vnímajúcej
orchester a zbor ako obľúbené a dominantné hudobné telesá a z tradície
miestneho Cirkevno-hudobného spolku, ktorá bola realizovaná formou
vokálno-inštrumentálnych produkcií, pre ktoré bolo potrebné vytvoriť dostatočný
priestor, bolo nutné umiestniť organ tak, aby nezaberal miesto určené pre
hudobníkov. Preto bol organ v bratislavskom dóme "zastrčený" do
akusticky veľmi nevhodného priestoru, ktorý nedovoľuje primerané šírenie aj tak
značne kvalitatívne okliešteného zvuku.
Celá stavba bola sprevádzaná nedostatkom finančných prostriedkov. Cirkevná obec
pristúpila ku voľbe finančne menej náročného staviteľa, ktorým sa nakoniec stal
Vincent Možný – výrazná osobnosť slovenského organárstva, ktorý ale v európskom
kontexte bol ponímaný ako organár miestneho významu. Možný nemal dostatočné
skúsenosti so stavbami väčších nástrojov. Jeho najväčší organ, ktorý do toho
času postavil mal iba 16 registrov. Nikdy predtým, ani potom nepostavil organ takej
veľkosti, ako do Dómu sv. Martina v Bratislave.
Táto skutočnosť sa negatívne odzrkadlila hlavne v konštrukčnom riešení, na jeho
pomery veľkého - 34 registrového nástroja. Už krátko po kolaudácii sa vyskytli
technické problémy súvisiace s nezvládnutím konštrukcie tzv. Barkerovej páky
(pomocné zariadenie uľahčujúce chod hracieho aparátu - traktúry). Kritizovaná
bola aj zvuková stránka nástroja. Píšťalový materiál, ktorý bol z polovice
použitý zo starších nástrojov (teda nebol konštruovaný priamo pre tento nástroj
a priestor, ako to tvrdia niektoré názory), nespĺňal zvukové ani kvalitatívne
kritériá kladené na organ takejto veľkosti a významu. Spomínaná nespokojnosť sa
tiahne celou históriou organu až po jeho súčasnosť. Dokumentujú to napríklad
snahy dlhoročného dómskeho organistu Štefana Németha z 30-tych rokov 20.
storočia, ktorý dlhé roky organizoval neúspešnú zbierku na stavbu nového organa
zo zahraničia (F. Klinda: Organ v kultúre dvoch tisícročí, HC Bratislava 2000,
s. 172), či závery z kolaudácie po jeho generálnej oprave v roku 1994, kedy
komisia odborníkov odporučila vlastníkovi stavbu nového organu.
Diskutabilnými sa javia aj názory zveličujúce historickú hodnotu predmetného
nástroja. Nik z odborníkov, ani odborná literatúra nespomína v médiách prezentovaný
názor, že organ navrhol a financoval hudobný skladateľ Franz Liszt. Tak isto aj
uvádzanie dómskeho organu ako referenčného nástroja na interpretáciu diel
rakúskeho skladateľa Franza Schmidta sa nejaví ako jednoznačné. Schmidt síce
prácu Možného obdivoval (sám si dokonca u neho objednal cvičný organ), ale
nikde nespomína obdiv k nástroju v Dóme sv. Martina. Veľavravný je v tomto
smere fakt, že nikto z rakúskych, ani slovenských organistov neuskutočnil na
tomto organe žiadnu CD nahrávku, dokonca ani jediný organový koncert!
Organ Vincenta Možného je nepochybne technickou pamiatkou, ktorej hodnotu nikto
nespochybňuje, o čom svedčí aj fakt, že cirkev ako jej vlastník sa snaží organ
znovu postaviť do vyhovujúceho priestoru (v zahraničí bežný postup záchrany
pamiatky). Nik z kritikov sa však nezamyslel aj nad tým, že keď existuje
úprimná snaha o záchranu organu a jeho kvalít, tak jeho znovupostavenie vo
vyhovujúcom otvorenom priestore umožní okrem plného liturgického využitia,
nástroju zaznieť dokonca omnoho lepšie, ako v samotnom Dóme sv. Martina, kde je
jeho zvuk umelo zadržiavaný v ohraničenom a uzavretom podveží empory! Okrem
toho je veľmi pravdepodobné, že aj po otáznej stavbe nového organu na inom
mieste kostola sa z organu Vincenta Možného stane „mŕtva“ nepoužívaná kultúrna
pamiatka, ktorá bude len veľmi ťažko konkurovať kvalitám nového organu. Tu
treba podotknúť, že nepoužívaný organ, v porovnaní s inými hnuteľnými
pamiatkami, napríklad oltáre, obrazy alebo sochy, podlieha v oveľa väčšej miere
hrozbe poškodenia.
Vážený pán minister, vo svetle týchto faktov si dovoľujeme poukázať aj na
širšie súvislosti so stavbou nového organu:
• Nikde na Slovensku, vrátane biskupských sídiel, s výnimkou Bansko-Bystrickej
katedrály, dodnes (ani 18 rokov po nežnej revolúcii) nemáme v sakrálnom
priestore vyhovujúci reprezentatívny organ európskeho formátu. V tomto smere
nie je výnimkou ani Bratislava,
ktorá sa môže hrdiť iba organom v akusticky preň nie celkom vhodnom koncertnom
štúdiu Slovenského rozhlasu, ktorý je už dnes po technickej stránke zastaraný.
• Neutešenú situáciu podčiarkuje aj fakt, že kultúrne vyspelé Slovensko v tomto
smere zaostalo natoľko, že nás ďaleko predbehli všetky okolité štáty, vrátane
štátov bývalého východného bloku. Vzorom nám môže byť napríklad susedné
Maďarsko, kde sa v každom väčšom kostole Budapešti nachádza veľký reprezentačný
3-4 manuálový organ špičkových kvalít, stavbu ktorých do značnej miery
podporuje aj štát.
• Na Slovensku je veľa omnoho cennejších historických organov, ktoré by si
zaslúžili našu pozornosť a ochranu, na záchranu ktorých sa však nevynakladá
dostatočné úsilie.
V danej situácii je potrebné si vyjasniť o čo vlastne ide a čo má väčšiu
prioritu.
• Na jednej strane stojí snaha o zakonzervovanie súčasného nevyhovujúceho stavu.
Po konzultácii s pracovníkmi pamiatkového
úradu a predstaviteľmi cirkvi je jasné, že nový organ nemôže z praktických
dôvodov stáť na inom mieste ako na empore. Pokiaľ by tomu tak nebolo, cirkev
nový nástroj stavať nebude a z dómu sv. Martina sa stane múzeum, bez vizitky
progresívneho vyspelého kultúrneho života.
• Na druhej strane je tu možnosť využiť jedinečnú ponuku cirkvi, ktorá sa možno
ďalších 50 rokov nezopakuje - postaviť nový nástroj v hodnote 40 miliónov
korún, ktorého financovanie nezaťaží nikoho z nás, ani našich potomkov, a ktorý
začlení Bratislavu do rodiny kultúrnych bášt Európy, pretože vizitku
kultúrnosti národa netvorí len príležitostne krásne znejúci orchester a zbor,
ale najmä stále prítomný kvalitný hudobný nástroj, ktorý denne ožije rukami
umelcov pri liturgii a koncertoch.
Veľavážený pán minister, veríme, že Vy ako človek s veľkým kultúrnym rozhľadom,
sa dokážete v danej situácii patrične zorientovať a zaujať stanovisko, ktoré
posunie vnímanie Slovenska do roviny progresívne kultúrne napredujúceho národa,
pevne začleneného do kontúr európskeho hudobného vývoja.
Sme presvedčení, že v prípadnom skúmaní rozhodnutí príslušných pamiatkových
úradov, dokážete zaujať postoj, ktorý upokojí verejnú mienku, a že sa Vám
podarí nájsť prijateľné riešenie aj pre odbornú verejnosť.
So želaním mnohých pracovných úspechov Vás s úctou pozdravujú
• Doc. Imrich Szabó, Art.D.,
koncertný organista, pedagóg organovej hry
Vysokej školy múzických umení v Bratislave
odborný poradca pri stavbách a rekonštrukciách organov
• Mgr. art. Zuzana Ferjenčíková,
koncertná organistka, odborný asistent
Vysokej školy múzických umení v Bratislave,
titulárna organistka Benediktinerabtei Unserer Lieben Frau zu den Schotten
Viedeň
• Mgr. art. Marianna Gazdíková,
koncertná organistka,
pedagóg organovej hry Konzervatória v Bratislave
• Mgr. art. Peter Reiffers,
koncertný organista, regenschori kostola Najsvätejšej Trojice v Trnave,
organár, pedagóg organovej hry Konzervatória v Bratislave
• Mgr. art. Marek Cepko,
organológ, organista kostola sv. Jakuba v Trnave,
pedagóg organovej hry Konzervatória v Bratislave
• Mgr. art. Marek Vrábel,
koncertný organista,
pedagóg organovej hry Cirkevného konzervatória v Bratislave
• Mgr. art. Zlata Koričánska,
koncertná organistka,
pedagóg organovej hry Cirkevného konzervatória v Bratislave
• Mgr. art. Mária Kolenová,
organistka kostola Najsvätejšieho Spasiteľa v Bratislave
pedagóg organovej hry Cirkevného konzervatória v Bratislave
• Mgr. art. Juraj Mičúnek,
regenschori kostola Nanebovzatia Panny Márie v Topoľčanoch
pedagóg Súkromného konzervatória Dezidera Kardoša v Topoľčanoch
• Mgr. art. Peter Sochuľák,
regenschori katedrály sv. Františka Xaverského v Banskej Bystrici
pedagóg Konzervatória Jána Levoslava Bellu v Banskej Bystrici
• MgA. Kamila Kevická,
koncertná organistka, organistka kostola sv. Dominika Sávia v Bratislave
pedagóg Základnej umeleckej školy Svätý Jur
Ku otvorenému listu sa samostatným vyjadrením pripojili nasledovní umelci:
Mag. Art. Monika Melcová
- titulárna organistka v Saint Martin des Champs v Paríži;
- hlavný pedagóg organovej hry na Conservatoire Gaston Litaize v Paríži;
- prezidentka spoločnosti za zachovanie historického organu Cavaillé Coll v Saint Martin des Champs.
PaeDr. Mgr. art. Zuzana Zahradníková, PhD.
- koncertná organistka, odborná asistentka na Katedre hudobného umenia
Pedagogickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku
Mgr. art. Marta Gáborová
- hlavný pedagóg organovej hry na Konzervatóriu v Žiline
- pedagóg organovej hry na Katedre hudby, Fakulta prírodných vied, Žilinská
univerzita
Na vedomie:
Výbor NR SR pre kultúru a médiá
Pamiatkový úrad SR
Krajský pamiatkový úrad Bratislava
Arcibiskupský úrad v Trnave
Rím.-kat. farský úrad sv. Martina v Bratislave
slovenské médiá
